18/08 Môj vzťah k jedlu

18. srpna 2017 v 11:30 | Elle |  Denník
Vrátim sa do minulosti a pokúsim sa načrtnúť môj vzťah k jedlu. Keď som bola na základnej škole, bola som ako prútik. Nikdy som nemala ani len kilo navyše. Bola som štíhla. Ešte teraz mám v živej pamäti hlas kuchárky zo školskej jedálne: "Dievča, najedz sa poriadne, si veľmi chudá". Aby som to uviedla na správnu mieru, nikdy som nebola podvýživená a nemala som žiadne poruchy príjmu potravy. Môj metabolizmus jednoducho pracoval na 120 %. Mohla som zjesť čokoľvek, kľudne aj o pol noci a stále som bola dokonale štíhla. Ale na druhej strane nemám dojem, že by som sa niekedy prejedela.
Podobne to bolo aj na strednej škole. Naďalej som bola štíhla. Nezamýšľala som sa nad jedlom. Nikdy. Keď som pociťovala hlad, tak som sa najedla. Keď som mala chuť na niečo nezdravé alebo sladké, pokojne som si dala. V jedle som sa nijako neobmedzovala. Bola som úplne zdravé a normálne dievča. V tých časoch ma ani len nenapadlo, že s jedlom sa neradno zahrávať.
Ako stredoškoláčka som si užívala záujem zo strany chlapcov. Ak mám byť úprimná, cítila som sa atraktívne. Veď z každej strany som počúvala, aká som pekná. Ale nie o tom som chcela. Keď som mala 17 rokov, zaľúbila som sa do XY a on sa zaľúbil do mňa, pochopiteľne:) Dnes je drahý pán XY mojím manželom. Ako čas plynul, moje telo sa pomaly začalo meniť. Z dievčaťa sa stávala mladá žena a ja som pár kíl pribrala. Možno v tom mala prsty aj antikoncepcia, ktorú som v tom čase užívala, ale moje priberanie pripisujem hlavne tomu, že som mala čoraz menej pohybu. S mojim priateľom sme chodievali takmer všade autom a zvyšok času som strávila nad knihami pri učení. Necvičila som, ani som nešportovala, len som "sedela na zadku". Môj metabolizmus už nepracoval tak, ako za starých čias. Ručička na váhe pomaly, ale isto stúpala smerom nahor. Všimla som si, že som trochu pribrala, ale nevenovala som tomu pozornosť. Veď som mala priateľa, ktorý ma ľúbil a navyše som nebola tučná. Bola som ako sa hovorí "krv a mlieko". A to majú chlapi radi, no nie?
S jedlom som začala "bojovať" až na vysokej škole. V jeden osudový deň, ma člen rodiny podpichol slovami: "Nejako si pribrala, nie? Máš veľký zadok..." Podotýkam, že som nebola tučná, len trošku plnšia. Veď uznajte sami, pri výške 169 cm nemôže byť 62 kíl až tak veľa. No chápem, že keď človek priberie nejakých 8 kíl, je to vidieť. Preto si moju zmenu všimlo aj okolie. Tá poznámka sa mi však uložila niekde hlboko do hlavy, a nebolo možné ju len tak vymazať.
Na vysokej škole som si začala dávať väčší pozor na to, čo zjem. Nedržala som žiadnu drastickú diétu, len som trochu ubrala z jedla a tuším som po 18tej už nič nejedávala. Podarilo sa mi niečo málo zhodiť, no neskôr som sa zasa prestala kontrolovať a opäť som pribrala.
Priateľ mi vždy skladal komplimenty, a ja som sa pri ňom cítila taká krásna. No v čase mojej najväčšej plnosti sa mi priznal, že si všimol, že som trochu pribrala. Sám od seba by mi to však nikdy nepovedal, no ja som naliehala. Začalo ma trápiť, že si to všimol už aj môj priateľ, o ktorom veľmi dobre viem, že nemá v obľube plnšie ženy. Od začiatku vzťahu som vedela, že preferuje vysoké, dlhovlasé a štíhle ženy. A ja "hlúpa" som nielenže pribrala, ešte som si aj dala ostrihať vlasy. Keďže ma už vtedy veľmi miloval, neopustil ma :-) A keď ma neopustil vtedy, tak ma neopustí už asi nikdy:D Možno to teraz vyzerá tak, že si zakladáme iba na vonkajšej kráse, ale tak to rozhodne nie je. Vnútro človeka je na prvom mieste, no výzor zohráva takisto veľmi dôležitú úlohu. Veď kto by chcel byť s niekým, kto ho nepriťahuje?!?
Na vysokej škole som bola obklopená najmä dievčatami. Niektoré boli silné, iné zaša štíhle. Jedna moja spolužiačka trpela anorexiou. Ešte teraz mám v živej pamäti, ako na prednáške sedela vedľa mňa a neustále jej škvrkalo v bruchu. Na celý deň v škole jej však stačil 1 pomaranč. Keďže sa mi naskytol pohľad na takto vychudnuté dievča, začala som byť i ja sebakritickejšia a pripadala som si čoraz tučnejšie. Aj ja som zatúžila po štíhlosti. Chcela som byť štíhla, veľmi štíhla, ale nie chorá. V škole sme sa so spolužiačkami často fotili. Prezerala som si fotografie a neustále som sa porovnávala s ostatnými dievčatami, najmä s tou, ktorá v tom čase mala anorexiu. Vedľa nej som sa cítila ako veľryba. Ale bola som taká akurát, a hlavne zdravá.
Pred dvomi rokmi cez letné prázdniny sa mi nepodarilo zohnať žiadnu brigádu. Bola som doma, a tak som mala veľa voľného času. Rozhodla som sa, že už naozaj schudnem a po prázdninách všetkým spolužiačkam vyrazím dych. A tak sa aj stalo, ale nejdem predbiehať. Na internete som si prezerala rôzne články o chudnutí, až som sa ocitla na nejakej stránke menom PRO ANA. "Čo do čerta to je?" prebleslo mi hlavou. "Niekto dobrovoľne hladuje len pre to, aby schudol?" Pomyslela som si, že je to zvrátené, no napriek tomu som sa od jednotlivých článkov nedokázala odtrhnúť. Neskôr som zistila, že takých blogov je na nete oveľa oveľa viac a mojou záľubou číslo jeden, sa stalo ich čítanie. Každý deň som si prezerala jednotlivé pro ana blogy alebo blogy, zamerané na chudnutie, pretože ma nesmierne motivovali. Blogy ma inšpirovali natoľko, že som si založila zošit, do ktorého som si každý deň zapisovala, čo všetko som v daný deň zjedla a podobne. Takto nevinne sa začalo moje chudnutie.
Po nejakej dobe mi zošit nestačil a ja som zatúžila po vlastnom blogu. Odhodlala som sa a založila som si blog, ktorý som neprezentovala ako PRO ANA blog, ale ako typický blog o chudnutí. Blog som si založila preto, aby som mala prehľad o tom, čo zjem, no hlavným dôvodom založenia blogu bola túžba po podpore ostatných chudnúcich dievčat. Blog bol pomerne úspešný, každý deň sa mi dostalo množstvo lichotivých komentárov, ktoré ma motivovali k ďalšiemu chudnutiu. Pocit, že ma niekto považuje za svoju inšpiráciu ma nesmierne poháňal vpred. S blogom išlo moje chudnutie ako po masle. Jedávala som ako vrabček, naozaj len veľmi málo. Hlad som zaháňala vodou, či čajom. Škvrkanie v bruchu vtedy vôbec nebolo podstatné. Túžba po štíhlosti bola silnejšia než hlad. Jediné na čom mi vtedy záležalo, bolo klesajúce číslo na váhe. Každé ráno po prebudení som utekala na váhu. Iba ten, kto to zažil, dokáže pochopiť, akú radosť som cítila, keď som schudla čo i len gram. Bola to neopísateľná radosť. V tom čase som bola akoby posadnutá. Vážila som sa viackrát za deň a keď váha čo i len trochu stúpla, cítila som obrovský hnev, zúfalstvo, mala som depresiu a jedla som ešte menej.
Nemám v obľube cvičenie, no v tom čase som ešte aj cvičila. Skákala som na švihadle, robila som drepy, sedy-ľahy... Páčilo sa mi, že som chudla takým rýchlym spôsobom. Uvedomovala som si, že takéto chudnutie nie je zdravé, no kedže bolo také účinné, tak som v ňom naďalej pokračovala. A hoci som v tom čase mala naozaj pevnú vôľu, párkrát ma premohol samotný hlad. Pamätám si, keď mamina uvarila bryndzové halušky. Zbiehali sa mi slinky. Bola som taká hladná. Najskôr som si naložila (ako vždy) mini porciu. No neovládla som sa a naložila som si ešte jeden plný tanier. Zjedla som úplne všetko. Žalúdok vtedy od radosti robil salto a ja som po dlhej dobe ulahodila mojim chuťovým bunkám. No potom to prišlo. Výčitky. Obrovské výčitky. Neutíšiteľný hlas v hlave, ktorý ma karhal za to, čo som to urobila. Cítila som sa previnilo, ako keby som sa dopustila nejakého vážneho zločinu. To jedlo musí ísť von, premietalo sa mi v hlave. Využila som, že mama niekam odbehla, a ja som všetko vyvrátila. Vtedy som prvýkrát úmyselne zvracala. Hanbím sa za to doteraz. Vedela som, že tou cestou sa uberať nechcem, a že zvracanie nie je nič pre mňa. Veď stále som sa považovala za normálnu a zdravú, no úmyselné zvracanie mi zdravé neprišlo ani trochu. Začala som sa báť, že si koledujem o problém, a tak som s tým raz a navždy skoncovala.
Priateľ si všimol, že som schudla. Zo začiatku sa mu to páčilo, no neskôr si o mňa začal robiť starosti. Keď som schudla ďalšie kilá, tak sme sa začali hádať, ohľadom jedla. Keď videl akú malú porciu si pri obede nakladám, tak ma okríkol a donútil ma naložiť si o niečo viac. S priateľom sme boli zvyknutí jesť v izbe pri TV. Pod posteľou som mala odložené vrecko, do ktorého som vyhadzovala časť jedla. Nedokázala som zjesť takú veľkú porciu, ktorú mi priateľ naložil. Keď odbehol napríklad na wc, tak som vyhodila čo sa dalo a zjedla som len niečo málo, koľko som uznala za vhodné. Ťažko sa mi o tom píše, ale potrebujem to zo seba dostať von, aby som nikdy nezabudla na to, kam až som bola schopná zájsť. Paradoxom je, že vtedy som sa stále považovala za zdravú a mala som pocit, že chudnutie mám pod kontrolou. Opak bol pravdou. V skutočnosti som bola otrokom chudnutia, ktoré mi v tom čase prerástlo cez hlavu a ovládlo ma. Človek sa však učí na vlastných chybách.
Cez víkend sme si s priateľom zvykli zájsť niekam na večeru alebo sme si objednali pizzu. Keď som vedela, že pôjdeme niekam na večeru, tak som doma celý deň nejedla. Večer ma priateľ vyzdvihol, išli sme do reštaurácie a dobre sme sa najedli. Naoko vyzeralo, že je všetko v absolútnom poriadku. Priateľ videl, že som sa najedla, a tak bol spokojný. No v skutočnosti to bolo moje jediné jedlo počas toho dňa.
Na blogu som si stanovila cieľ (dream weight), ktorý chcem dosiahnuť. Podarilo sa mi to. Vďaka blogu som schudla takmer 11 kíl v pomerne krátkom čase. Samozrejme mi to nestačilo a ja som začala posúvať svoje hranice ďalej. Stále som v zrkadle videla nejaké tie nedostatky a jednoducho som milovala pocit kontroly nad svojim telom.
Letné prázdniny skončili a mne začal semester. Po návrate do školy som si užívala obdiv zo strany okolia . Každý si všimol, že som schudla. Veľa dievčat chcelo vedieť, ako sa mi to podarilo. Moja odpoveď bola: zdravý životný štýl. Mojou tradičnou odpoveďou bolo, že som cez prázdniny tak trochu cvičila a že som sa zdravšie stravovala. Och, aké to bolo klamstvo. Veď som jedla tak málo...
Zo začiatku som si užívala komplimenty na moju postavu, no neskôr bolo veľmi otravné odpovedať dookola na tie isté otázky, či vôbec jem a podobne. A navyše nie som dobrý klamár.
Keď teraz spomínam na toto vysokoškolské obdobie, mám po tele zimomriavky. Bola to náročné obdobie, ale zároveň ma akýmsi zvláštnym zvráteným spôsobom napĺňalo. Milovala som ten pocit ľahkosti. Keď som kráčala po ulici pripadala som si tak krehko. No tieto pocity často nahrádzali myšlienky, že ešte stále nie som dokonalo štíhla. S odstupom času viem, že som sa nevidela realisticky, ale mala som skreslený obraz samej seba. Veď nie je možné, aby som sa v jeden a ten istý deň videla v zrkadle raz ako štíhle dievča a o 5 minút na to ako dievča pri sebe.
S váhou som však nikdy nezašla až tak ďaleko (aby ste si nepredstavovali dievča typu kosť a koža), iba som sa pohybovala na tenkom ľade. Keby som schudla ešte niekoľko kíl, tak by to určite začala riešiť už aj rodina. Našťastie som nebola na tom až tak zle. Pri výške 169 cm som vtedy vážila 50 kíl. Neoznačujem sa za dievča, ktoré trpelo anorexiou, aj keď som od tejto choroby asi nemala veľmi ďaleko. Moja psychika bola v tých časoch dosť poznačená a ja už dokážem pochopiť, čo asi sa odohráva v mysli dievčat, trpiacich touto zákernou chorobou.
Pamätám si, ako som sa raz večer vracala zo školy na internát. Kráčala som tmavou ulicou s prázdnym žalúdkom. V tom mi zavolala babička, chcela vedieť ako sa mám. Hovorila mi, že si o mňa robí starosti. Pýtala sa ma, či som už jedla. Dala mi prednášku o tom, ako sa musím dobre najesť, ak chcem v škole normálne fungovať. Ona vedela, že mám náročnú školu, a že mám veľmi veľa povinností. Navymýšľala som si, čo všetko som cez deň jedla a čo dobré si idem dať na večeru. Babička bola spokojná a ja som zložila telefón. Po tvári sa mi kotúľali slzy. Veľmi dobre som vedela, že už nič okrem horúceho čaju na mňa nečaká. Bola som hladná, spolubývajúce si vyvárali rôzne dobroty. Aj ma núkali ale ja som odmietala. Vyhovárala som sa, že mi je ťažko, že som v škole toho veľa zjedla. Nechcela som pribrať. Chcela som byť dokonalá. V tom čase som navyše mala s priateľom menšiu krízu a bála som sa, že ho stratím. Vždy som si myslela, že čím štíhlejšia budem, tým viac budem šťastná no ja mám pocit, že čím chudšia som bola, tým som bola viac a viac nešťastná. Nálady sa mi striedali ako na kolotoči, navyše som začala mať menšie zdravotné problémy. A keby ste vedeli ako veľmi mi padali vlasy. Moja vždy krásna hustá hriva sa začala meniť na riedku zničenú slamu.
Moje spolubývajúce si ma začali zvláštne premeriavať. Určite si všimli, že skoro nič nejem. Jediné poriadne jedlo bola instantná ovsená kaša na raňajky. Tú som potrebovala na energiu v škole. Obed som mala polovičný, väčšinou nejaký zeleninový šalát a večeru som mala len málo kedy. Takmer každý večer som do neskorej noci sedávala nad knihami, a popri tom som popíjala jednu šálku čaju za druhou. Tým som zaháňala hlad. Čaj a káva boli mojim verným spoločníkom. Na internáte som nemala váhu, o to viac som sa tešila na piatok večer. Hneď ako som prišla domov som sa utekala postaviť na váhu. Niekedy ma hlad ovládol a ja som sa prejedla. Stále sa to opakovalo dookola. Bolo to šialené. Hlad - Jedlo - výčitky... Bol to začarovaný kruh.
Jedného dňa som si doma cez víkend povedala, že ten hlas v hlave, ktorý mi začína poamly, ale isto ničiť život pošlem do čerta a že sa najem ako normálny človek. Bola som odhodlaná. Išla som do kuchyne, otvorila som chladničku a potom sa to stalo. Nedokázala som si z nej nič vziať, aj keď som veľmi chcela. Ten zákerný hlas v mojej hlave na do mnou zvíťazil. Asi trikrát som dvierka chladničky otvorila a zasa zavrela. Potom som padla na kolená a nahlas som začala plakať ako malé dievčatko. Bol to veľmi emotívny zážitok. Vtedy som si uvedomila, že toto už naozaj nie je normálne, a že mám skutočný problém.
Možno si kladiete otázku, kde bola moja mama, keď sa to všetko dialo. Ona videla, že som veľmi štíhla, ale nevedela, ako zle na tom som. Veď som si vždy naložila jedlo, alebo som len zamazala tanier a ona bola v tom, že normálne jem a keď jem, nemôžem mať predsa problém. Navyše mala vždy dosť svojich starostí, a preto to celé možno prehliadala. Až neskôr mi povedala, že jej kamarátka ju upozornila na to, že som veľmi chudá, nech si dám na seba pozor.
Ach, tento článok sa mi naozaj nepíše ľahko, ale chcem, aby bol vonku. Aby bol takým varovným signálom pre všetky dievčatá, ktoré chudnú podobným spôsobom ako som vtedy chudla ja. Je to tá najhoršia voľba. Pprosím, chudnite s rozumom a vážte si svoje zdravie. Možno raz zájdete tak ďaleko, že už nebude cesty späť, aj keby ste chceli.
Drahí čitatelia, o mojich pocitoch v čase hladovania by som dokázala napísať kľudne aj román, ale myslím si, že stačilo. Bolo to naozaj náročné a vyčerpávajúce obdobie. Ešte teraz sa mi tlačia slzy do očí. Chcela by som to však zakončiť pozitívne. Môj príbeh má vďaka Bohu šťastný koniec, no nie každý príbeh musí skončiť Happy Endom.
Od nábehu na anorexiu ma zachránili dve paličky na tehotenskom teste:) Keby som v tom čase neotehotnela, tak by som pravdepodobne chudla ďalej a ďalej. Ktovie. To už sa nedozviem, môžem sa len domnievať. Hneď, ako som zistila, že čakám bábätko, môj život nabral iný smer. Som rodinne založená a vždy som túžila po dieťatku. A hoci prišlo nečakane, bolo takým mojim záchranným lanom a ja som bol a veľmi šťastná a vďačná za tento dar. Celé tehotenstvo som na váhu ani len nepomyslela. Jedla som čokoľvek, na čo som mala chuť. Dieťatko bolo pre mňa prvoradé. V tehotentve som dosť pribrala, ale netrápilo ma to. Jediné na čom záležalo bolo zdravie môjho dieťatka. Po pôrode sa mi podarilo schudnúť. Ostalo mi však ešte nejakých pár kíl, ale snažím sa nepočúvať hlas v mojej hlave, ktorý sa z času na čas objaví a snaží sa vkradnúť do môjho života. Už ho nechcem pustiť na návštevu. Je to totiž nepriateľ, ktorý sa tvári ako najlepší priateľ.
Momentálne vážim 58 kíl a usilujem sa nájsť zlatú strednú cestu. Je to náročné, ale hladovať už nechcem. Moje milované dieťa predsa potrebuje zdravú mamu, a nie trosku. Kvôli mojej drahej rodine sa musím a chcem držať. Samozrejme, tak ako každá žena aj ja sa chcem páčiť, chcem vyzerať dobre, ale už nie za každú cenu. Je to náročné, ale jedného dňa nájdem zlatý stred. Tak vážení, chudnime, ale s rozumom! Len to som chcela.

Elle

girl, clouds, and white image


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jajinka Jajinka | Web | 18. srpna 2017 v 15:25 | Reagovat

Super článek, byl velmi čtivý! :)
Zajímalo by mě, zda se od té doby přítel dozvěděl o tom, jak špatně jsi na tom byla. Nebo tvá maminka, kamarádka.
Jsem ráda, že jsi se z toho dostala, děťátko bylo pro tebe po všech stránkách darem z nebes :)

2 Jess Jess | Web | 19. srpna 2017 v 20:45 | Reagovat

Panečku. Článek jsem přečetla jedním dechem. Je to nebezpečné, co? Hubmout a vidět výsledky, zamotat se do toho... miminko ti bylo opravdu darem tam odshora! A teď si představ, že až vyroste, možná se bude potýkat s podobnými problémy. Pro mě hrozná představa. :-( Taky jsem tím prošla, ale na střední. Striktně 1100 kCal za den a ani víc ani míň, já tedy měla vůli ze železa a nikdy jsem se nepřejedla a nikdy neměla výčitky, ale jak mi vymizela menstruace, tak jsem s tím sekla a začala se přejídat, jojo efekt, pak zase hubnutí... takhle to šlo 3 roky. Pak jsem si to v hlavě srovnala a když jsem něco ztloustla, vždycky to už hubla zdravě. A to mi zůstalo doteď. Ale vím, jaký to je opojný pocit, znám i ten vztek z vyššího čísla odpoledne.. i ten hlad, když mě pak čekal jen čaj. A je mi smutno, když si představím, že si tím možná projde i moje dcera a nezabráním jí v tom, to nejde. Moje mamka si toho taky nevšimla. A neviděla tu paseku v mojí hlavě. Já se naivně domnívám, že pokud to dceři někdy nastane, všimnu si a pomůžu, vlastní zkušenost mám, tak snad.. ale je mi z toho i tak smutno.

3 B. B. | Web | 20. srpna 2017 v 15:52 | Reagovat

Je mi líto, že sis tímhle musela projít. Já mám teda s váhou problémy od malička,a  to jsem přitom skoro nejedla, no prostě metabolismus je špatný.
Měla jsem období, kdy jsem taky hladověla, ale nikdy jsem do toho takto nespadla, to ne. Probrala jsem se dřív, než se to stalo. A vím, že to není správné.
Jsem ráda, že je to teď tak, jak to je ♥ :)

4 Hrobárova Dcéra Hrobárova Dcéra | Web | 21. srpna 2017 v 11:42 | Reagovat

Veľa šťastia!

5 j-malavila j-malavila | Web | 24. srpna 2017 v 12:10 | Reagovat

anorexie to urcite byla, ikdyz to tak neberes. presne si pamatuju své pocity. hodne stesti! me nezachranilo miminko, ale pritel.. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama